Spoločnosť Subdigital stojí za interaktívnym modelom električkovej trate či takmer dvojmetrovým modelom prvého slovenského mrakodrapu v Eurovea City, ktorý svoju premiéru absolvoval na minuloročnom technologickom festivale IXPO. Jej spoluzakladateľ, architekt a akademik Ján Pernecký hovorí, že hoci svetová pandémia ovplyvnila aj ich pôsobenie, dopyt po fyzických modeloch podľa neho pretrvá.
Model prvého slovenského mrakodrapu Eurovea Tower. Zdroj: Petra Rjabinin, Subdigital
Ako sa vám darí počas pandémie?
Súčasná situácia nám – podobne ako mnohým iným – výrazne zasiahla do každodenného fungovania, aj do projektov, ktorým sa venujeme. Jednou z našich hlavných činností bola ešte nedávno práve výroba fyzických modelov pre developerov. Tie sú v súčasnosti menej využívané. Napriek tomu hľadáme možnosti, ako ten zážitok klientovi priniesť aj v súčasnosti.
Ján Pernecký. Zdroj: Petra Rjabinin, Subdigital
Je vôbec v dnešnej digitálnej dobe ešte dopyt po fyzických modeloch?
Modely, ktoré vyrábame, by asi bolo jednoduchšie robiť iba vo virtuálnej realite. Na druhej strane nám je jasné, že skutočné, fyzické modely, ktoré človek vidí na vlastné oči, môže sa ich dotknúť v priestore, zanechajú silnejší dojem ako akýkoľvek virtuálny zážitok. Rôzne objekty zo sci-fi filmov či počítačových hier dokážu byť na obrazovke nesmierne pútavé a zaujímavé. My tieto futuristické tvary a objekty prenášame do reality.
Prečo máte potom v názve firmy slovíčko digital?
Aj keď výsledkom našej činnosti sú niekedy fyzické objekty, gro našej práce spočíva v digitále. Sme architekti, programátori a dizajnéri, ktorí spájajú inovácie a moderné technológie s fyzickou, doslova remeselnou prácou. Zároveň nás od väčšiny dizajnérov odlišuje metodika našej práce, ktorá sa nazýva parametrický dizajn. V princípe ide o to, že sami objekty nedizajnujeme, ale programujeme softvéry, ktoré tento dizajn samé navrhnú.
Model novej električkovej trate vedúcej cez Eurovea City a nové centrum Bratislavy. Zdroj: Petra Rjabinin, Subdigital
Čiže vy sami nenavrhujete vzhľad objektov, ale pripravujete rôzne programy, ktoré ten dizajn navrhnú za vás?
Presne tak. Vo svete je táto metodika veľmi rozšírená a diskutovaná najmä na popredných univerzitách. V rámci programu zadefinujeme nejaké parametre a vlastnosti, ktoré by mal daný objekt mať, a tento softvér sám navrhne dizajn. Počas pandémie sme napríklad vyvinuli algoritmus, ktorý po zadaní parametrov miestností dokáže navrhnúť celé bytovky, zohľadniť susedstvá miestností a bytov a vytvoriť doslova štvrť za pár sekúnd. Tomu sa venovala naša kolegyňa Michaela Krpalová a naše stážistky Eva Kvaššayová a Miriam Löscher pomocou tohto algoritmu navrhli celý vedecký kampus pre projekt Hyperloop.
To však pravdepodobne nebol prípad Eurovea Tower či modelu električkovej trate, ktoré ste vyrobili na základe reálnych podkladov. Ako ste postupovali v tomto prípade?
Je pravda, že tu sme zobrazovali realitu a my sme mali za úlohu navrhnúť jej umelecké stvárnenie, priniesť inovatívne konštrukčné technológie a samotnú výrobu. Pri električke sme napríklad využili technológiu laserového rezania, ktorou sme do mnohých vrstiev plexiskla vygravírovali rezy mestom a jednotlivé električkové trate, ktoré sa vďaka podloženej animácii detailne rozsvecovali. Eurovea Tower bola zas výzva nielen z konštrukčného, ale aj softvérového hľadiska. Všetky tieto veci dokážeme robiť práve vďaka našej skúsenosti s parametrickým dizajnom a s technológiami, ktoré s ním súvisia.
Kde sa vo fyzickom modeli mrakodrapu ukrýva softvér?
V LED podsvietení, ktorým je „popretkávaný“ celý model. Každé podlažie je zložené z kovových plátov a iných železných prvkov rozličnej hrúbky, plexiskla a skrytých svetelných LED pásov. Tu nastupuje softvér, ktorý ovláda prakticky každý jeden svetelný bod a prostredníctvom aplikácie dokáže selektovať jednotlivé časti mrakodrapu. Osvetlenie môže napríklad simulovať západ slnka, odraz dennej a nočnej oblohy či vysvietiť nepredané byty.
Množstvo LED svietidiel je vďaka technológiám na mieru možné ovládať aj prostredníctvom tabletu. Zdroj: Petra Rjabinin, Subdigital
Takže záujemca o byt si na modeli môže vybrať konkrétny byt?
Model v showroome slúži na to, aby predajca v aplikácii mohol vyfiltrovať napríklad trojizbové byty s výhľadom na Dunaj s balkónom väčším ako desať štvorcových metrov na 35. až 40. poschodí. Všetky byty, ktoré spĺňajú tieto kritériá, sa na mrakodrape vysvietia, a klient tak fyzicky na vlastné oči vidí, kde sa jeho budúca nehnuteľnosť nachádza.
Spomínali ste, že každé poschodie sa skladá z viacerých kovových komponentov, plexiskla a LED diód. Samotný mrakodrap má 45 poschodí. Ako takýto model skladáte a prepravujete?
Súčasti a komponenty modelov nám dodáva sieť dodávateľov, ktorú sme budovali dlho a starostlivo, keďže naše požiadavky práce s materiálmi sú veľmi špecifické. V prípade Eurovea Tower musel každý jeden z nich dodržať presnosť rozmerov komponentu na desatiny milimetrov. Následne sme model poskladali z približne 3 500 kúskov. Poskladať nám ho trvá asi deň, rozložiť pol dňa. Vedeli sme, že model bude putovať po rôznych výstavách a veľtrhoch, preto je nie len rozoberateľný, ale dodali sme k nemu aj bezpečné prepravné obaly.
Model mrakodrapu má takmer dva metre a váži 350 kilogramov. Zdroj: Petra Rjabinin, Subdigital
Čo v súčasnej situácii s takýmito modelmi? Technologické festivaly pravdepodobne tak skoro nebudú a realitní predajcovia prichádzajú s virtuálnymi prehliadkami nehnuteľností.
Podľa nás dopyt po fyzických modeloch a alternatívnych prezentačných objektoch nezmizne. V súčasnosti vymýšľame, ako ich vystavovať v bezpečných podmienkach. Napríklad príde kamión s modelom vo vnútri, klient vojde do vydezinfikovaného, izolovaného prostredia a v pokoji si môže model prezrieť, interagovať s ním, alebo si priamo v mobilnom showroome dohodnúť videohovor s predajcom. Sme si vedomí, že súčasná situácia pravdepodobne tak skoro neskončí, preto vymýšľame, ako zmysluplne pokračovať v tom, čo nás baví.
Čomu okrem fyzických modelov sa ešte venujete?
Navrhujeme dizajn interaktívnych inštalácií, venujeme sa učeniu a výskumu. Ako som spomínal, v duchu parametrického dizajnu sme vyvinuli algoritmus, ktorý nám umožňuje navrhovať a vyrábať veľké a zložité priestorové objekty. V testovacej fáze sme ním navrhli nie len bytovky a kampus, ale aj lustre, nábytkové zostavy, šperky či sochárske inštalácie, na ktorých testujeme technológiu, ale aj estetiku takýchto návrhov. Fyzický prototyp takéhoto dizajnu, ktorý navrhli kolegovia Tomáš Tholt a Kristýna Uhrová, sa aktuálne nachádza na pražskej výstave Designblok. Okrem toho sme nedávno s kolegom Jánom Tóthom pre Slovenské centrum dizajnu vytvorili softvér, ktorý vytvára hybridné 3D tvary, napríklad medzi dvoma 3D karosériami áut, z ktorých môžu čerpať inšpiráciu dizajnéri automobiliek. Ďalším nedávnym projektom, v ktorom sme spojili parametrický dizajn s módou, bola 3D tlačená dlaha pre zlomený členok DJ Yakshu zo štúdia F*CK THEM. Pred pandémiou sme pre Slovenské Centrum Dizajnu navrhli a inštalovali veľkú výstavu Human by Design v prestížnom viedenskom múzeu MAK. No a konečne máme čas venovať sa aj vlastnej značke – zhrnuli sme naše projekty v tlačenej publikácii a pripravili sme si obsažný web, ktorý záujemcovia môžu navštíviť na adrese www.sub.digital.
Spojenie technológie a módy – 3D tlačená dlaha. Zdroj: Petra Rjabinin, Subdigital
