Plávanie cez Dunaj, obedy u susedov, rybačka s granátmi. Na starej Klingerke sa žilo skromne a veselo

Alfréd Sasko, Daniel Gurský a Peter Fusek. Traja páni, starí Bratislavčania, niekdajší obyvatelia Klingerky. Aj oni patria do skupinky ľudí, ktorí sa pravidelne stretávajú so susedmi a známymi z detstva, aby si pripomenuli spoločný život v kedysi živej mestskej časti. V rozhovore nám prezradili viac o ich spomienkach na Klingerku aj o nádeji, ktorú majú v jej oživenie.

Koncom 19. storočia, v období rozvoja priemyslu v Bratislave, začali mnohé fabriky riešiť otázku bývania svojich zamestnancov. Jednou z nich bola aj textilná továreň na spracovanie juty – Klingerka. V roku 1894 tak na uliciach Plátennícka, Súkennícka a Valchárska vyrástli bytové domy, kam sa pracovníci fabriky nasťahovali. Z bytových a rodinných domov vznikol uzavretý priestor so zeleňou, ktorú mohli obyvatelia novej „Klingerovej kolónie“ využívať aj ako záhradky. Do kolónie patrili aj rodinné domčeky na Alešovej, Čipkárskej a Gusevovej ulici, ktoré by sme tam našli aj dnes.

Život v štvrti bol jednoduchý a skromný. Byty zamestnancov boli zložené z predsiene, toalety, kuchyne a izby. Väčšina z nich nemala kúpeľne – pracovníci sa sprchovali vo fabrike. Ako na toto obdobie spomínajú starí obyvatelia Klingerky?

Takzvaný starý Prešpurák

Pán Alfréd Sasko sa narodil v roku 1946 v Bratislave. „Som takzvaný starý Prešpurák, vyrastal som blízko Klingerovej kolónie, v Jeruzaleme. Tak sa tomu hovorilo,” vysvetľuje Alfréd, ktorý patrí k najstarším účastníkom stretnutia. Klingerovu kolóniu opisuje ako štvrť poväčšinou s dvoj či trojposchodovými domami, za ktorou sa nachádzala ešte štvrť zvaná Betlehem s rodinnými domami. Tie podľa jeho slov obývali bohatší ľudia. V Klingerovej kolónii prežil detstvo aj mladosť, býval tam do 69-ho roku. Vyučil sa v starej Apolke, rafinérii, pomáhal budovať Slovnaft, kde po návrate zo základnej vojenskej služby v Prahe ešte dva roky pracoval. Napokon sa z neho stal policajt a pri tomto povolaní zostal celých 30 rokov. Dnes už býva v Podunajských Biskupiciach.

Alfréd Sasko si na Klingerku spomína v dobrom. Podľa jeho slov bol život v lokalite jednoduchý a skromný.

Život na Klingerke bol podľa jeho slov veľmi jednoduchý a skromný. „Niektoré baráky, ako napríklad aj náš, nemali ani elektrinu… Tam, kde je teraz banka, bola malá stanica, rampy a pre nás tam bol aj koniec sveta,” usmieva sa pri spomienke. „Vyrastali sme pomaly bosí, v trenkách a tričku, bol marec a my už sme sa kúpali v Dunaji.” Ako hovorí, na Dunaj chodili na “čundre”, na výlety, spomína aj na školu na Kvačalovej, kam chodil, na niekdajší dom lodníkov v Starom Pálenisku či na chytanie rýb granátmi. Na otázku, či sa im aj podarilo niečo uloviť, sa len smeje. „Nie, ale granáty sme minuli.” Opäť sa zamyslí a spomína na kúpaliská, detské ihrisko, hádzanársky štadión, ale aj májový orgován, ktorého tam rástlo veľmi veľa: „Aké to tam bolo krásne!”

Samí chlapci

Päťdesiaty prvý ročník – to boli samí chlapci. Len pár dievčat. Do rozprávania sa zapája aj pán Daniel Gurský. Na Klingerke býval s rodičmi, bratom a sestrou. Žil tu ešte do predminulého roku a veľmi rád sa vracia. „Detstvo tam bolo veľmi pekné, všetci sme boli chudobní, nič sme si nezávideli. Hrávali sme sa na partizánov. A keď bol vypustený bazén, hrávali sme na kúpalisku futbal, lebo tam nám neutekala lopta. Potom, keď sme boli starší, bývali na tréningovom hádzanárskom ihrisku veľké zápasy ženatých proti slobodným.” Na jar a v lete večery trávievali na kúpalisku. „Večer sa nesedelo pred televízorom, málo ľudí ho malo, takže chlapci hrali na gitarách, spievalo sa a bolo veselo.”

Ak by sa do priestoru investovalo, časť starej Klingerky by sa dala oživiť, myslí si Daniel Gurský.

Na čom sa všetci “Klingeráci” zhodnú, sú dobré susedské vzťahy. „Napríklad suseda zavolala syna, aby išiel na obed, tak sa rovno pýtala aj mňa či som už jedol. A ja že nejedol. Tak či si s nimi nedám. No tak jasné, že si dám,” hovorí pán Daniel. Ani dvere na bytoch v dome nikto nezamykal. Po búraní v osemdesiatych rokoch to tam podľa neho “zostalo prázdne”. Dodáva, že keby sa do priestoru investovalo, určite by sa dala aspoň časť starej Klingerky oživiť.

Domovníkov syn

Do rozhovoru sa pridáva aj pán Peter Fusek, syn klingerského domovníka. Je ročník ’49 a pamätá si toho naozaj veľa. Na Klingerke žil s krátkou prestávkou do roku 1976. Podľa jeho výpočtov tu bolo 52 bytov. „Dnes je to jeden činžiak, u nás na Dolných Honoch je 13-poschodová bytovka a má 53 bytov. Takže celá Klingerka bola ako jeden činžiak.”

Peter Fusek strávil detstvo na Klingerke pomáhaním otcovi, lezením po stromoch a vyvádzaním vo vode.

Najviac si spomína na odhrabávanie snehu na Súkenníckej, Prístavnej, Plynárenskej a Votrubovej ulici. Na starosti to mal jeho otec. Ešte ako školopovinný mu Peter zvykol pomáhať. „Vždy ráno. Ale nie ráno, akože o ôsmej idem do školy, ale o piatej som s tatkom odhadzoval sneh.” To, že bolo treba pomáhať rodičom, bolo podľa neho jasné. Ako hovorí, neexistoval pardon. Otec mal ako domovník na starosti aj miestny park. K prácam patrilo strihanie a okopávanie kríkov alebo trhanie buriny.

„Kristus pán nech chránil toho, čo vletel tatkovi do kríkov. Mal tam orgovány, zlatý dážď, jazmín… Neznášal, keď starší chalani hrávali schovávačku medzi kríkmi, to neexistovalo, pretože tatko, keď tam niekoho našiel, to by ste sa divili, čo dokázal jeho širák! Dodnes je jeho tvrdý, prepotený širák pamätný.”

Chlapci zvykli liezť na stromy, aj keď sa nesmelo. Staré gaštany okolo bazénu sa neraz menili na lodné stožiare. „Kto sa dokázal vyšplhať na vrch stožiaru, mal nárok na ten gaštan… Pri jednej takejto hre sa mi stalo, že došla správa, že ide starý Fusek, teda tatko a ja som sa tak ponáhľal dole, že som sa na poslednej haluzi šmykol a padol. Našťastie len na zadok, nič sa mi nestalo, len mi to vyrazilo dych. Ostal som pod tým gaštanom s vyrazeným dychom. Došiel ku mne tatko a keď som sa nadýchol, zobral širák a začal ma chňápať! Od toho gaštanu to bolo takých dobrých 50 až 100 metrov domov.”

František Mičunek (vľavo) je takisto jedným z obyvateľov pôvodnej Klingerky, ktorí sa stále stretávajú.

Okrem stromov spomína aj na miestne záhradky. Každý mal podľa neho svoju parcelu, kde pestoval reďkovky, jahody alebo mrkvu. „Ja vám odprisahám, že keď ste tam mali záhradku, ktorá mala ani nie pol ára a mali ste tam mrkvu, tak určite sladšia mrkva bola vedľa u suseda. Ako decká sme čakali, keď sa zotmie, aby sme mohli chodiť susedom kradnúť čerešne, jahody, mrkvu, kaleráb alebo hrach.” Podľa starých kamarátov z Klingerky sa však občas stalo, že ak sused nechcel dať ani jablko, ráno mal obratý strom. Spomienok na dobrodružstvá je neúrekom – či už ide o oberanie ovocia, naháňačky s domovníkom, alebo zakázané napúšťanie bazénu. „Ja som chlapec od vody, v tom bazéne som vyrastal, ale nesmel som byť pri tom, keď sa to napúšťalo, pretože zase ten širák,” smeje sa Peter.

Srdcu aj miestu blízky Dunaj

Asi najviac z priestoru vyzdvihuje Peter blízkosť k vode. Od svojich siedmich rokov, kedy sa prvýkrát dostal do vody, k nej má blízky vzťah. Ten ho drží doteraz. „Keď som mal 14-15 rokov, tak som sa dostal do partie chalanov, a to mi už teraz nikto neuverí, ale vždy prvého mája sme plávali cez Dunaj.” Na druhej strane zvykli rásť marhule, za ktorými sa chlapci v máji a júni púšťali cez vodu, potom na Lido a z Lida zase naspäť. „Mali sme kamaráta, ktorý bol o šesť rokov starší. Povedal, ‘kto chce ísť do Dunaja, musí mať tréning’, ten tréning trval rok, musel som sa naučiť plávať vo víre, musel som vedieť, ako sa vchádza do Dunaja, ako sa z Dunaja vychádza, až potom, keď to človek spravil, na ďalší rok mohol ísť cez Dunaj,” rozpráva.

Pokiaľ ide o budúcnosť Klingerky, aj pán Peter je optimista. „Ja v každom prípade Klingerke fandím, je mi jedno, ako to dopadne, ale želám si, nech sa jej to podarí. Už len preto, že som tam vyrastal a že je to pamiatka rodičov, želám veľa úspechov.”

Na otázku, aká je jeho najkrajšia spomienka na Klingerku, veľmi jednoznačne odpovedá: „Najkrajšia?! Nemám najkrajšiu, všetky sú najkrajšie. Všetko, čo sa týka našej Klingerky, všetko to je pekné.”


Foto: Petra Rjabinin

Sledujte náš blog, sociálne siete a newsletter pre viac noviniek.