Lousy Auber: Teším sa, keď uvidím, ako moje dielo na Hoteli Kyjev zbúrajú

Bratislavský fotograf, režisér a umelec Lousy Auber sa do povedomia širšej verejnosti dostal vďaka projektu Hotel Kyjev Deconstructed. V rámci neho navrhol novú fasádu hotela týčiaceho sa nad Kamenným námestím. V portfóliu má aj projekt @lousyselfies a na Instagrame ho sleduje viac ako desaťtisíc ľudí. Napriek tomu, že pred jeho objektívom pravidelne stoja rôzne osobnosti, on sám sa fotí nerád a preferuje, keď na fotke nie je vidieť jeho tvár. 

 

Ako ste pristupovali k výzve navrhnúť a do istej miery aj realizovať „prerábku“ fasády Hotela Kyjev, ku ktorej ste sa dostali počas bratislavského Street Art Festivalu? 

Od úvodu sme s organizátormi išli do tohto projektu s tým, že nejdeme niečo búrať, ale rekonštruovať. Preto má celé dielo názov Hotel Kyjev Deconstructed. Fasádu vyplnenú oknami rôznych veľkostí som vnímal ako súbor pixelov, s ktorými sme mohli pracovať. Do značnej miery som sa inšpiroval aj architektom hotela Kyjev Ivanom Matušíkom, ktorý využíval kruh ako silný výrazový prvok. Aj v interiéri samotného hotela je veľa kruhových prvkov. Potom už mantinely boli veľmi jasné: Pôvodné prvky, pixely a kruh, a zrazu bol nápad na svete.

Čo pre vás znamená umenie v meste?

Moje prvé spomienky na umenie vo verejnom priestore sa vynárajú, keď som mal 18 rokov a v Londýne, v galérii moderného umenia Tate Modern ma zaujala inštalácia v hlavnej miestnosti. Na tieto expozície som sa vždy chodil rád pozerať, nepotreboval som vidieť zvyšok galérie, stačila mi hlavná miestnosť. Zároveň som vždy rád vyhľadával pouličné umenie.

 

Akú má podľa vás umenie úlohu v meste? Rastie hodnota verejného priestoru množstvom a kvalitou umenia, ktoré v ňom vzniká?

Asi záleží na tom, o akom priestore je reč. Je to individuálne. Pre mňa tá hodnota samozrejme rastie, pretože ma baví sledovať život na ulici, len tak sedieť v kaviarni na terase a pozorovať okolie. Niekto zas môže mať rád čisté, nepoškvrnené línie, a rôzne „spestrenia“ vo forme pouličného umenia mu môžu prekážať. Mesto sa mení, búrajú sa staré budovy a rastú nové, a street art funguje medzi tým.

Ako vnímate dočasnosť tohto druhu umenia a fakt, že so zbúranou budovou môže zmiznúť aj kvalitné umelecké dielo, na ktorom si dal autor veľa práce?

Sú aj veci, ktoré vydržia dlho. Napríklad hotel Kyjev stojí a som rád, že je na ňom moje dielo, ale teším sa na okamih, keď tú budovu zbúrajú a celé sa to zničí. Mňa viac baví, keď je umenie dočasné, a páči sa mi, že ho ľudia tvoria napriek tomu, že vedia, že vydrží možno týždeň. 

 

Čo sa ako umelec snažíte pri svojej tvorbe odovzdať prostrediu?

Dá sa na to pozerať z dvoch uhlov pohľadu. Buď je to nejaký môj nápad, ktorý niekto podporí, a vtedy sa snažím nechať tam môj autorský rukopis, nejaké vyjadrenie. Sú ale situácie, že robím kreatívu pre nejakú kampaň alebo partnera, ktorý to financuje. V tomto prípade premýšľam tak, že si od mesta niečo požičiavame, a mali by sme mu tým pádom niečo vrátiť. Zároveň to môže pomôcť presvedčiť rôznych neprajníkov pouličného umenia. Gesto dobrej vôle ako zriadenie ihriska či vyčistenie priestorov môže slúžiť ako argument pre tých, ktorí umenie vo verejnom priestore nevítajú.

Vnímate svoju prácu ako niečo, čo je pre mesto prospešné?

Verím, že je. Na druhej strane viem, že to tak nemusí vnímať každý, a akceptujem to.

 

Ako by ste skúsili presvedčiť práve tých zarytých odporcov street artu? Čo by ste im ukázali, čo by ich mohlo presvedčiť o tom, že umenie do verejného priestoru patrí? 

Nedávno som sa vrátil z Paríža, takže prvá mi napadla známa štvrť Pigalle. Je vizuálne veľmi pekná a zaujímavá. Na druhej strane tam je aj basketbalové ihrisko a možno to by som použil ako argument pre odporcov street artu – deti hrajú basket miesto toho, aby sa bezcieľne túlali po vonku.

Kto zo svetových tvorcov je pre vás momentálne najväčšou inšpiráciou a koho najviac oceňujete? 

Pozerám sa najmä na originalitu a kvalitu. Zaujal ma napríklad John Hamon, Francúz, ktorý do verejného priestoru lepí plagáty so svojou fotografiou z dokladu totožnosti. Začal v Paríži a dnes je jeho fotka v 77 mestách v 33 krajinách. Dokonca ju vyniesli do vesmíru. Okrem neho samozrejme Banksy, KATSU z New Yorku či David Černý z Čiech.

Máte vyhliadnuté nejaké miesto v Bratislave, ktoré je podľa vás ako stvorené na zakomponovanie umeleckého diela?

Ako som spomínal, pre mňa je prvoradý nápad a až potom vyhľadávam miesto. Ak by som si mohol slobodne vybrať, určite Dunaj a všetko, čo s ním súvisí. Voda ako živel ma fascinuje a dá sa s ňou podľa mňa dobre pracovať. Napríklad Most SNP sa mi veľmi páči, realizovať tu niečo by bolo pre mňa splneným snom.

 

Patria podľa vás do umenia vo verejnom priestore aj grafity a tagy?

Podľa mňa určite. Na mladých tvorcoch sa mi páči ich dravosť a súťaživosť, kto si označí teritórium tagom. Umenie vo verejnom priestore ako také určite nezanikne, má tu svoje miesto, ale podľa mňa aj grafity v Bratislave porastú. V zahraničí vidno, že tento trend stúpa.

Kde je hranica medzi umením a vandalizmom?

Necítim sa v pozícii posudzovať, kde je hranica. Pre mňa je napríklad umenie aj škaredý tag na čistej stene či zastávke, ale chápem aj ľudí, ktorí to odsudzujú. Každý má hranice niekde inde. To, že vidíme pribúdať stále nové tagy je dôkazom, že v meste sú mladí tvorcovia, umelci, ktorí sa ho snažia „ovládnuť“. To je podľa môjho názoru oveľa lepšie ako čisté steny.

 

Vo Fínsku zaviedli pri developerských projektoch tzv. „Percento na umenie“, čo developerom ukladá povinnosť investovať percento z celkového rozpočtu projektu do umenia v danom projekte. Na Slovensku síce zatiaľ takéto pravidlo nemáme, ale vnímate nejaký posun aj v tomto smere?

Developeri by sa mali v prvom rade sústrediť na kvalitnú architektúru. Keď je však reč o umení, toto pravidlo sa mi veľmi páči a privítal by som ho aj u nás. Je pár projektov, ako Zuckermandel alebo River Park, kde developer do projektu zakomponoval rôzne sochy a umelecké prvky, ale zatiaľ je podobných prípadov málo.

Máte nejaké obľúbené umelecké dielo v Bratislave?

Mám veľmi rád graffiti, ktoré boli na nadchode ponad Staromestskú ulicu zo židovskej štvrte ku hradu. Bolo tu napísané – úplne obyčajným písmom – Bratislavská krutosť. Veľmi sa mi to páčilo. Ďalej mám rád Strapatú sochu pod Bratislavským hradom, architektúru Slovenskej národnej galérie či dielo Findac-a na Kamennom námestí, ktoré však nedávno premaľovali.

 


Lousy Auber
pôsobí pod umeleckým pseudonymom ako fotograf, režisér a umelec v Bratislave a v Prahe. Vyštudoval mediálne štúdiá v Kodani. Okrem projektu Hotel Kyjev Deconstructed spolupracoval s Vice Denmark, Slovak Telekom či Mercedes Benz. Za sebou má spolupráce s osobnosťami ako Jana Kirschner, Majk Spirit či Táňa Pauhofová.

Tento článok je súčasťou série rozhovorov s ľuďmi, ktorí z pohľadu svojej profesie hovoria o spokojnosti v súvislosti so životom v meste. Prostredníctvom ich odpovedí sa dozvedáme viac o tom, ako funguje urbánna spoločnosť a ako sa môže stať spokojnejšou.

Sledujte náš blog, sociálne siete a newsletter pre viac noviniek.