Úlohou architekta je posúvať možnosti, tvrdia v ateliéri GFI

Za prácou architekta sa často skrýva oveľa viac, než len vysedávanie za rysovacou doskou. Na našej návšteve ateliéru GFI sme sa rozprávali o tom, na čo všetko musí architekt pri svojej tvorivej činnosti myslieť a ako sa do jeho práce zapájajú iní.

Pod pojmom architekt si mnohí predstavia človeka, ktorý sedí za počítačom a kreslí budovy tak, aby boli funkčné a pekné na pohľad. V profesii architekta však existuje obrovské množstvo špecializácií a presahov, ktoré robia aj ten najmenší projekt vždy rozmanitou a náročnou tímovou prácou. Od každého zúčastneného si projekt vyžaduje schopnosť porozumieť tomu, ako jeho práca ovplyvní iných a nezabúdať pritom na kreativitu.

Všetko začína dôkladným pochopením projektu a zostavením zmiešaného tímu. Ten potom v rámci hraníc vymedzených projektom reaguje na zmeny, hľadá kompromisy a udržiava efektívny proces tvorby. Aby sme vám priblížili, ako to funguje v praxi, spýtali sme sa architektov v ateliéri GFI, ktorí nás týmito krokmi postupne prevedú.

Pochopenie projektu

„Architekt je ten, čo spochybňuje zabehnuté riešenia. To je naša úloha vo všetkých vrstvách architektúry. Či sa bavíme o urbanistovi, dizajnérovi alebo interiérovom architektovi, myslím si, že našou úlohou je posúvať možnosti,“ vysvetľuje vnímanie svojej profesie hlavný architekt ateliéru GFI Ján Ťupek.

Architekt podľa neho prináša nové prístupy do existujúceho priestoru, ktorý svojím dielom vyplní. Aby to dokázal urobiť, musí poznať všetky vzťahy, do ktorých jeho stavba zasiahne, a teda musí najskôr dané miesto dobre pochopiť. S tvorbou projektu začína až potom. „Najväčšia výzva je zachytiť genius loci, prísť na to, ako vstúpiť do verejne exponovaného priestoru tak, aby to malo pridanú hodnotu.”

Zostavenie tímu

Architekti nie sú homogénnou skupinou: každý je odborníkom v inej oblasti, pričom tieto sa dopĺňajú a vzájomne podmieňujú. Interiér, vonkajšie plochy, dizajn alebo urbanistická štúdia – každá z týchto častí má svojho odborníka. Popri tom vstupujú do celého procesu tzv. profesisti – odborní projektanti, ktorých práca priamo ovplyvňuje projekt ako celok. Či sa navrhuje rodinný dom alebo nákupné centrum, architekt musí myslieť okrem projektu stavebnej časti aj na vykurovanie, zdravotechniku, elektroinštaláciu, statiku, požiarnu ochranu či svetlotechniku, pričom každému sa venuje niekto iný.

V GFI sú ľudia v tímoch pomiešaní nielen špecializáciami, ale aj vekovo a skúsenostne. J. Ťupek vysvetľuje, prečo je to výhodou: „Mladší kolegovia zvyčajne spochybňujú tradičné riešenia. Skúsenejší zase dokážu posúdiť, či je nový nápad vôbec možné realizovať. Všetko je vzájomne veľmi previazané.“

Najmä v prípade veľkých projektov je tímová práca kľúčová. Martin Koiš popisuje prácu na obytnej veži v projekte Eurovea 2: „Každý má v tíme svoju úlohu, ja mám na starosti obytnú vežu. V tíme mám zároveň  kolegyňu, ktorá sa venuje nábrežiu. Popri tom spolupracujeme s inžiniermi, s ktorými konzultujeme technické detaily, ďalšia kolegyňa sa v spomínanej veži venuje lobby a skupina ďalších zase interiérom a fasádam. Manažéri majú na starosti kontrolné dni a dohľad nad projektom ako celkom.“

Predstava jedného človeka, ktorý od stola navrhne celý projekt, je teda veľmi skreslená. “Laik zväčša netuší, aký obrovský tím ľudí stojí za štandardnou budovou. Často na nej pracuje aj 20 alebo viac ľudí, v závislosti od veľkosti projektu,“ objasňuje Peter Richtárik.

Definícia hraníc

Profesia architekta často zahŕňa prácu s množstvom podmienok a obmedzení, ktoré musí odborník pri práci zohľadniť. Každá stavba musí byť totiž nielen v súlade s územným plánom, ale musí byť aj realizovateľná, musí spĺňať všetky požadované funkcie a musí sa zároveň zmestiť do vyhradeného rozpočtu. „Architekt dostane hranice, v ktorých sa môže pohybovať a v rámci nich sa snaží vytvoriť niečo pekné. Bariéry však prichádzajú aj počas procesu – dôjde k  zmene z pohľadu investora, zistíme, že niečo nesedí a podobne. Je tam veľa kombinácií technických riešení, ktoré nás ovplyvňujú. Toto všetko musíme brať do úvahy, aby sme vytvorili niečo vizuálne zaujímavé, no zároveň po všetkých stránkach funkčné,“ vysvetľuje architekt Tomáš Molnár.

Praktický príklad náročných podmienok uvádza Martin Koiš, dizajnér planetária v projekte River Park 2. Planetárium je naplánované v relatívne malom priestore, a teda muselo byť sčasti umiestnené pod zem. To bolo však len jednou z výziev: „Budova musí mať pekný prístup, priestor pre zastávku MHD a zároveň voľný priehľad tak, aby planetárium zaujalo aj ľudí plaviacich sa loďou po Dunaji,“ vysvetľuje. Splniť všetky podmienky zároveň je neraz veľkou výzvou a architekt tak musí byť odborníkom na vyvažovanie jednotlivých požiadaviek.

Kolobeh zmien

Práca architekta je živý proces, ktorý pri každej veľkej stavbe musí prejsť množstvom fáz od overovacej a architektonickej štúdie cez posúdenie dopadu na životné prostredie až po realizačný projekt a samotnú realizáciu. Dostať sa do bodu, kedy sa začne stavať, teda nie je otázkou dní ani týždňov, ale rokov.

Najväčšou výzvou v práci architekta sú pritom zmeny, ktoré sa vzájomne podmieňujú a výrazne predlžujú celý proces prípravy. Zmeny prichádzajú od klienta, profesistov či od jednotlivých ľudí v tíme, ktorí sa venujú konkrétnym detailom.

„Vyjadrenia všetkých zainteresovaných idú späť k architektovi a on ich musí zapracovať a skĺbiť do celku. Projekt sa teda vyvíja a nakoniec môže vzniknúť oproti prvotným plánom niečo úplne nové, čo zase vyžaduje iné technické a konštrukčné riešenia,“ vysvetľuje J. Ťupek.

„Takouto výzvou je napríklad opláštenie planetária v projekte River Park 2,” pokračuje. „Navrhnutá forma totiž nemusí byť z určitých materiálov realizovateľná. Architekt, ktorý to má na starosti, sa musí rozhodnúť, či bude opláštenie z plechu, keramiky alebo iného materiálu. To zase priamo ovplyvňuje samotnú formu, ktorá sa vzhľadom na zvolený materiál bude alebo nebude musieť upravovať.“ Aj tá najmenšia, zdanlivo kozmetická zmena, môže mať teda dopad na celý projekt, vyžadovať hľadanie nových riešení a ich zapracovanie na všetkých úrovniach. Pripomína to neustále sa opakujúcu reťazovú reakciu, ktorej finálnym produktom je samotná stavba.

Sloboda v kompromisoch

Hoci to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať, najdôležitejšou zložkou práce architekta je komunikácia. Počas dňa strávi množstvo času telefonátmi, e-mailami a stretnutiami. Tím z GFI pracuje na veľkých, tzv. mestotvorných projektoch, takže najčastejšie komunikujú v trojuholníku investor – mesto – architekt. Spojiť požiadavky investora s potrebami a predstavami verejnosti býva často náročné.

„Medzi tým, čo klient potrebuje a čo chce, býva rozdiel. Klient nám vždy na začiatku povie svoju predstavu, my sa snažíme do tej predstavy zmestiť a zároveň vyhovieť jeho potrebám. Výsledok teda nemusí úplne presne kopírovať jeho prvotnú ideu, ale musí splniť jeho nároky,“ vysvetľuje Tomáš Molnár.

Vlastný pohľad na problematiku komunikácie pridáva aj Peter Richtárik, ktorý upozorňuje na prípady, v ktorých klient nemá jasnú predstavu o tom, čo vlastne chce. „Vtedy musíme všetko nekonečne veľakrát prerábať a je ťažké sa posunúť s projektom ďalej. Na druhej strane sú investori, ktorí sú voči našim návrhom veľmi zhovievaví. Umožňujú nám manévrovať s priestorom podľa našich predstáv a tento koncept je teda pre celý náš tím veľmi zaujímavý.“

Predstavy a možnosti však na seba dokážu niekedy veľmi tvrdo naraziť. Kreativitu, výnimočnosť a pridanú hodnotu stavby veľakrát uzemní finančná stránka projektu. „Často navrhneme budovy, ktoré sú vizuálne zaujímavé. Následne sa však ukáže, že na to nie je dostatočný rozpočet a musíme po všetkých stránkach optimalizovať. Z pôvodného návrhu tak často ostane len okresaná forma. Podľa mňa je ťažké dostať sa na Slovensku k zadaniam, kde môže byť architekt naozaj slobodný, a preto som veľmi rád, že robím na projektoch, kde to tak skutočne je,“ hovorí Martin Koiš.

Denným chlebom každého architekta je aj riešenie kompromisov medzi estetikou a funkčnosťou. Tím GFI sa jednohlasne zhodne na tom, že estetický rozmer projektu má svoje hranice a prvoradá je u nich funkčnosť. „Vždy rozmýšľame nad projektom tak, aby bol spokojný jeho užívateľ. Ten si totiž oveľa skôr uvedomuje funkciu, až neskôr prichádza na rad estetika,“ objasňuje Peter Richtárik.

Interné workshopy

Ako teda vyzerá bežný deň v práci architekta? Vzhľadom na jej komplexnosť a počet zapojených ľudí je na prvom mieste reakcia na zmeny, ktoré architekt následne zapracuje. Znamená to veľa brainstormingov, prerábania a zlaďovania jednotlivých zložiek.

Výsledkom je vždy kompromis, ktorý celý projekt mení a posúva o krôčik ďalej. „Každý pondelok máme vnútrofiremné porady, tzv. ateliéry. Tam každý povie, čo rieši na svojom projekte. V architektonickom tíme tak všetci navzájom vieme aj o projektoch, ktorých nie sme priamou súčasťou. Ukážeme si v akom stave sú a predstavíme druhým problémy, ktoré treba pri každom z nich vyriešiť. Počas ďalších dní v týždni sa pripravujú rôzne varianty, zapracúvajú zmeny a navrhnuté riešenia, komunikuje sa s klientom a takto to ide dokola,“ opisuje svoj pracovný týždeň Koiš.

Hlavný architekt projektu má na starosti okrem vlastnej práce ešte aj koordináciu celého tímu. Preto si každý deň vytvára najskôr zoznam priorít, ktoré musí počas daného dňa stihnúť. „Sú mítingy na týždennej báze, ktorých sa jednoducho musím zúčastňovať, čo môj program do veľkej miery ovplyvňuje, lebo na ne musím byť pripravený. Do toho prichádzajú neplánované stretnutia a nové čiastkové úlohy projektu. Mojou úlohou je tiež koordinovať jednotlivé procesy v tíme a pracovať s ostatnými architektmi na nových konceptoch a architektonických štúdiách,” vysvetľuje Ján Ťupek.

Architekti sú komplexní ľudia, ktorých práca je náročná, dlhodobá a často nedocenená. Pracujú v tímoch na mnohých úrovniach a kreatíva je len malou zložkou ich dennej rutiny. Sú to však práve oni, ktorí pretvárajú priestor okolo nás a dávajú mu novú formu a účel.

Profesionáli z GFI o svojej práci hovoria so zápalom nadšenca napriek tomu, že jej výsledky uvidia až po rokoch tvrdej driny. Na mestotvorné stavby, ktoré teraz navrhujú, sú právom hrdí: zúčastniť sa na projektoch takého významu je koniec koncov snom každého architekta.


Ján Ťupek

Ján pôsobí v GFI od roku 2009 a podieľal na projektoch Panorama Business II a III, Klingerka, Skypark, River Park II v Bratislave, ale aj na Deira Residential and Bus Station v Dubaji. Keď práve nepracuje, venuje sa rodine a filmu; a ak mu praje počasie, tak aj športu a turistike.

 

Tomáš Molnár

Tomáš je s GFI je od roku 2015. Za ten čas stihol pracovať na projektoch Panorama Business II a III, River Park II, Klingerka II a Zóna Pribinova. Aj Tomáš je fanúšikom športu a turistiky, no ocení aj tichú chvíľku pri kresbe.

 

Peter Richtárik

Peter sa stal súčasťou GFI v roku 2015 a podieľal sa na projektoch River Park II a Klingerka II. Okrem trávenia času s rodinou rovnako ako zvyšok tímu rád trávi čas športom – či už vlastným vytrvalostným behom, alebo sledovaním dobrého futbalu.

 

Martin Koiš

Martin pôsobí v GFI od roku 2011 a jeho prácu by ste našli v projektoch Panorama Business II a III, Eurovea II, River park II, ale aj v Hebei library v Číne či Deira Residential and Bus Station v Dubaji. Voľný čas venuje rodine, v GFI obľúbenému športu, ale rád si aj skladá lego.


Foto: ©Dominika Behúlová

Sledujte náš blog, sociálne siete a newsletter pre viac noviniek.